Zmena je zivot a nikdy nehovor nikdy

Odkedy som dala výpoveď z dlho nenávidenej roboty a posledný krát stúpila na prah svojho firemného bytu, toto bola tá chvíľa na ktorú som čakala. Posledné roky som sa nepohla z prace a doslova som tam bývala deň a noc, keď som si konečne povedala dosť, uvedomila si že život je aj o inom a je jedno ako ťažko pracujete ak si to nemôžete užiť. Však ľudia pracujú aby si mohli dovoliť platiť za veci ktoré chcú a nie aby si hromadili peniaze na účte a strácali priateľov keďže nikdy nemáte čas. S obrovskou radosťou som oznámila v práci, že už sa tam nechystám, kúpila som letenky na prvé lietadlo smer : Amerika. Cesta bola dlhá ale keďže to bolo prvý krát po rokoch keď som si oddýchla vôbec mi cesta neprekážala. Naopak užívala som si každú maličkosť, trasenie aj skákanie tiež. Po hodinách cesty som vystúpila z lietadla, zhlboka sa nadýchla Amerického vzduchu a poslušne nasledovala ostatných. Po príchode na pasové som síce pokrútila hlavu nad tisícok ľudí pre do mnou ale zatiaľ mi nič nemohlo pokaziť náladu. Pekne som sa zaradila, ako sa patrí vybrala som si noviny a po hodinke som sa dostala na rad. „Pani Balová, Vitajte v Spojených Štátoch Amerických.“ Sympatický Mexičan sa na mňa usmial predtým ako ma podrobil výsluchu. „Za akým účelom ste prišli do Štátov? Kde bude Vaša dočasná adresa? Máte tu rodinu alebo známych?“ Hneď som pochopila prečo je tu taký rad. Vysvetlila som mu, že cestujem. Plánujem si požičať auto a prejsť na severné pobrežie a do Mexica. „Známych tu nemám, ale ja si poradím.“ Usmiala som sa naspäť ale úsmev z jeho tvári zmizol. „A to cestujete sama?“ pomaly som prikývla. Už som sa napočúvala dosť od mamy, od brata aj od známych. „Mexiko nieje miesto pre dámu. A vlastne ani americké cesty a motely.“Ľudia za mnou boli čoraz viac nervózny z môjho výsluchu a tak som sa usmiala a pánovi policajtovi povedala že som pravdaže iba žartovala. Samozrejme, že nejdem do Mexica a idem navštíviť chorú tetu. Našťastie tetu v Amerike naozaj mám aj keď som ju nevidela posledných dvadsať rokov, adresu som si pamätala od mamky a pán policajt vyzeral hneď spokojnejší. „Viete, máme toľko hlásení o nezvestných v poslednej dobe sa Cartella rozbehla.“ Vybral pečiatku a konečne vtisol moje víza na stránku môjho pasu. „Jedna významná osoba dokonca zmizla zo svojho domu v Novom Mexicu.“ Povedal na rozlúčku. „Strašné.“ Bolo jediné čo som dokázala vydať. Nikdy som nebola dobrý klamár a aj teraz som pozrela na studené dlaždice pod nohami kým som sa lúčila. Rýchlo som sa snažila zorientovať vo veľkom letisku, zamierila som k prvej požičovni a vyhliadla si auto aké najlepšie zodpovedá mojim potrebám. „ Slečna si želá automat alebo klasik?“ „Klasik.“ „Hmm, tak to bude ťažšie pozrime sa čo tu máme.“ Pozrela som sa na hodinky. V New Yorku boli už dve hodiny poobede a ja mam ešte dlhú cestu pred sebou. „Kia, Peugeot ,SUV...“ „To je dobré.“ Prebudila som sa z myšlienok a mladé dievča na mňa pozrelo s úsmevom. „SUV?“ „Hocičo bude dobré.“ Zahlásila som aby sa trošku poponáhľala aj keď som vlastne nemala potuchy čo ten SUV je. Ďalších desať minút vypĺňanie papierov a potom konečne von. Mladý Američan so silným prízvukom mi podáva kľúč a ja som hodila po ňom spýtavý pohľad. „To tam..“ pozrela som smerom ktorý ukazoval. Jediné čo som videla nebolo auto ale malý kamión. Rýchlo som sa pozrela naspäť a hľadala známku po vtipe ale nič. Usmievavý mladík ešte stále načahoval dlaň s kľúčmi a čakal na mňa kým sa rozhýbem. „Oh,thanks.“ Chytila som kľúč a zamierila som k autu ak sa to dalo nazvať autom. Prečo som taká nedočkavá, prečo som sa neuistila čo som si to vybrala. Toto nieje nenápadne ani zďaleka.Toto musí byť najväčšie auto aké tu vyrábajú. „Vyparkujem vám to?“ Mladík sa ozval. Už som aj zabudla , že tam ešte stále čaká. „To zvládnem.“ Vyliezla som si do vysokého sedadla a skontrolovala či dočiahnem na brzdu. „A poistenie sme Vám dali, však?“ Uškŕňal sa na mňa spoza čistého skla. Usmiala som sa naspäť, naštartovala a vycúvala z parkoviska. Ešte chvíľu za mnou pozeral a potom sa pohol späť do práce. K ďalšiemu turistovi, ktorý nevie šoférovať. Po chvíľke som si zvykla na výšku aj veľkosť auta a začala si užívať širokú cestu pred sebou. Pozrela som sa na vysoké mrakodrapy ktoré som nechala za sebou. Nemôžem uveriť, že som konečne vo vysnívanom New Yorku a ja si ho obzerám z letiska. Ale teraz nebol čas na obhliadky. New York a jeho krása musí počkať. Pomaly som opúšťala zaľudnené ulice aj plné cesty až kým som sa po pár hodinách neocitla sama, prázdna cesta predo mnou a tabula na okraji ma veselo vítala v Pensylvánii. „Konečne.“ Potešila som sa ako som pozerala na čoraz tmavšiu oblohu a prvé hviezdy predo mnou. Teraz už len nájsť miesto na spanie. A najlepšie niekde kde majú miesto na zaparkovanie tohto monštra. Ako som prešla po obrovskom moste v diaľke sa mihotalo zopár svetiel a v prítmí som rozoznala starý nepoužívaný most. Odbočila som z hlavnej cesty a riadila smerom k tomu svetlu ale to bolo ďalej ako sa zdalo a po pól hodinke som ešte stále nebola naspäť dolu pri rieke. Žeby som zle odbočila? Moje oči boli unavené, uvedomila som si že v Európe je už hlboká noc. Konečne som zbadala prvý obývaný objekt a vďačne som zastavila. Stará benzínová pumpa bola slabo osvetlená a jediné auto tu bolo moje a starý Chevrolet zaparkovaný na okraji cesty. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dovnútra. Stará farba pomaly opadávala zo stien, poličky zývali prázdnotou a za pultom sedel postarší muž, palica opretá o stoličku, cigareta v ústach a pohár so zapáchajúcou hnedou tekutinou vedľa neho. „Dobrý večer.“ Pozdravila som sa slušne a snažila som sa nepokrčiť nos nad zápachom. „A! Girl!“ ožil zrazu.“A čo ty tu? Ty nie si miestna.“ Chrapľavý hlas sa ozval v neveľkej miestnosti. „Nie, ja len prechádzam. Potrebovala by som niekde prespať a z hlavnej cesty som videla svetlo a tabuľu na hotel.“ Starček sa zaškeril. „No neviem čo vy voláte hotel v Európe ale pokiaľ viem my tu v dedine žiadny nemáme.“ Skvelé. Pomyslela som si. „O, tak ďakujem.“ Otočila som sa rýchlo na odchod. Už mi prišlo zle z toho zápachu a pán nevyzeral že by mi vedel pomôcť. Koniec koncov, auto mám veľké prespať by nemal byť problém aj keď to nebolo presne ideálne a za sprchu by som dala polovice svojho pekného auta. „Počkaj.“ Ozval sa zrazu. „Choď rovno po hlavnej a prídeš na kruhový objazd. Druhý východ ťa vezme dolu k rieke. Za chvíľku prídeš k starému mostu a tam by sa pre teba malo nájsť nejaké miesto.“ Starček ma prekvapil s presnosťou akou mi dal inštrukcie ale aj tak som sa rýchlo poďakovala a už ma nebolo. Mohla som aspoň niečo kúpiť , napadlo ma vonku ale vedela som že ma nič neprinúti ísť späť dnu. Akurát som sadala do auta keď starček vyšiel pomaly opierajúc sa o palicu a zahodil špak smerom ku mne. Nervózne som sa usmiala a zabuchla dvere. Ešte za mnou stihol zakričať aby som bola opatrná predtým ako som sa vrátila naspäť na cestu. Pre istotu som sa rozhodla zapnúť navigačný systém a skontrolovať kam ma to ten zvláštny ujo poslal. Ale keď som konečne našla signál zistila som, že žiadny kruhový objazd a žiadna cesta popri rieke neexistuje. Typické. A potom že tento vynález vám má uľahčiť cestovanie. Ale naspäť na hlavnú a do najbližšieho mesta to bolo viac ako dve hodiny a ja som už zaspávala za volantom po 24 hodinách bez spánku. Rozhodla som sa nasledovať starčekovu radu a po pár minutách som naoyaj prišla na kruhový objazd a druhý výjazd ma zobral na prašnú cestu popri rieke kde som už v diaľke uvidela ten istý starý most, ktorý ma zviedol z diaľnice. Dupla som na plyn a v duchu prosila aby mi nič nešlo oproti kedže popri mne a mojom novom autíčku by na tejto úzkej ceste neprešiel ani bycikel. Ale ako som sa tak pozerala okolo tak to nevyzeralo že by hocičo alebo hocikto zablúdil do týchto končín. Bola som unavená a vôbec mi neprekážal nedostatok ľudí či áut. Posteľ bolo jediné na čo som sa sústredila, keď som konečne prišla k neveľkému domu so starou tabuľou. Bridgehouse Motel vás víta. Rýchlo som zaparkovala a zoskočila zo sedadla. Ignorovala všetky hlasy vo vnútri ktoré ma varovali a posielali naspäť na hlavnú cestu a ďaleko preč odtiaľto. Ale ja som napriek tomu vkročila dovnútra neosvetleného domu. Vnútri na recepcii sa mihotalo svetielko so starej lampy a osvetľovalo medený zvonček položený vedľa nej. Zazvonila som raz, dva krát, tri krát ale nepočula som ani zvonenie ani pohyb až kým sa dvere na konci chodby neotvorili a postarší muž krívajúc podišiel ku mne. „Netreba zvoniť desať krát. Všetkých zobudíte.“ „Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa ale myslela som si že to skôr on je ten čo všetkých pobudí hlbokým hlasom. A koho všetkých? Vonku som nevidela ani jedno auto a vo všetkých oknách bolo zhasnuté svetlo. „No, no. Ako Vám môžem pomôcť, slečna?“ „Potrebovala by som izbu na jednu noc.“ Poprosila som pekne, snažiac sa udržať svoje unavené oči otvorené v slabom svetle. „A máte rezerváciu?“ Rezerváciu? Poobzerala som sa. Žiadne auto vonku, nikto nesedel na terase, ani v obývacej spoločnej miestnosti. Pravdepodobne tu nebol nikto okrem mňa a neho a on chce rezerváciu. „Prepáčte. Zišla som z trasy a nevedela som že budem potrebovať prespať vo vašom krásnom hoteli. Určite máte plno rezervácií ale ja potrebujem zostať iba do rána. Skoro ráno odídem ani nebudete vedieť že som tu bola.“ Usmiala som sa prívetivo. „No neviem, neviem. Majiteľ nieje doma dnes, ale snáď to nebude problém.“ „Ah, vy nie ste majiteľ?“ spozornela som. „Ja? Nie, ja som len hosť.“ Povedal ako by to bolo úplne normálne. Vošiel za pult a strčil mi do ruky zväzok kľúčov s číslom 13. „Ďakujem.“ Odvetila som a otočila som sa na odchod keď som si uvedomila že neviem kde je izba číslo 13. „Kadiaľ...?“ otočila som sa ale napriek tomu že som nepočula šuchtavé kroky starčeka tam už nebolo. Kam zmizol? Však stál hneď za mnou. Schytila som svoj poloprázdny kufor aj pas, ktorý si pán ani nepozrel a vydala som sa na cestu po strmých schodoch. Sprcha a posteľ bolo jediné na čo som sa sústredila. Zívla som si proti svojej vôli. Alebo možno rovno posteľ a sprcha až ráno. Na poschodí bolo viac izieb ako sa zdalo. To nemyslíte vážne. Poobzerala som sa poriadne. A naozaj. Ani jedna izba nemala označené číslo. Zúfalá som sa obzerala, položila kufor na zem a sadla si naň. Vzchop sa. A vtedy, keď som sa chcela postaviť a ísť dole na prízemie zistiť kde mám izbu jedny dvere sa otvorili a elegantná dáma okolo päťdesiatky vyšla . Spočiatku to nevyzeralo, že by si ma všimla a ja som ju chvíľku nerušene pozorovala. Vysoká štíhla postava a svetlé vlasy ostrihané okolo kedysi krásnej tvári, teraz plnej vrások. S bledou rukom sa hrabala v elegantnej kabelke a hľadala niečo až kým som sa neozvala. „Prepáčte, nevedeli by ste mi poradiť?“ opýtala som sa unavene. Tá dáma sa poobzerala ako by sa chcela uistiť že sa naozaj prihováram k nej a nie k niekomu za jej chrbtom. „Oh, hosť!“ zahlásila so silným ruským prízvukom a zatlieskala rukami ako malé dieťa. „Ako môžem pomôcť vzácnemu hosťovi?“ „Vy tu pracujete?“ potešila som sa aj keď vôbec nevyzerala ako zamestnankyňa vyobliekaná vo večerných šatách a lodičkách. „Ja?“ usmiala sa na mňa. „Nie. Som tu len dlhodobo ubytovaná.“ Zahľadela sa niekam do diaľky akoby premýšľala či musí vysvetliť viac alebo mi daná informácia musí postačiť. „Ako ten pán dolu na recepcii.“ Odpovedala som a snažila som sa hovoriť prívetivo a nedať najavo svoju nedočkavosť. Dáma sa zasa pozrela na mňa ako na prízrak a potom sa usmiala. „Takže ste sa už zoznámili s Johnom. John je tu už stáročia.“ Zasmiala sa ako by povedala nejaký vtip ktorému som ja nerozumela. Už som naozaj strácala trpezlivosť, viečka mi už padali bez môjho súhlasu. „Prosím Vás, viete ktorá je izba číslo 13?“ spýtala som sa slušne. „13? John Vám dal 13-tku? Oh, ten starý vtipkár.“ Neviem ako oni ale ja som vôbec nemala náladu na vtipy a spýtavo som čakala na vysvetlenie. „My máme len 12 izieb.“ Zahlásila so zvonivým hláskom. Zhlboka som si vzdychla a už som sa chcela pobrať späť na recepciu keď dáma znovu prehovorila. „Ospravedlňte ho. Nemáme tu veľa hostí a John potrebuje trošku veselosti do života.“ Okamžite som sa cítila previnilo nad svojou sebeckosťou a zvesila som hlavu. „Vyzeráte tak unavene, girl. Čo keby ste si ľahli v mojej izbe? Ja budem preč celú noc a nevrátim sa do zajtrajšieho večera.“ Aj keď ponuka bola čudná, prečo by mi niekto len tak ponúkol prespať vo svojej izbe. Však ma vôbec nepozná. Mohla by som byť hocikto. Podvodník, zlodej alebo sériový vrah. Ale nohy ma prestali poslúchať od únavy a ja som silne pociťovala, že teória o odumieraní mozgových buniek po 24 hodinách bez spánku je pravdivá. A tak som spravila, čo sa na mňa vôbec nepodobá. Poďakovala sa a prešla popri pani do izby, sľúbila že skoro ráno ma tu nebude a zavrela dvere. Unavená som ledva vyzliekla prepotené šaty, ani som nemyslela na čistenie zubov alebo česanie svojich strapatých dlhých kučier. Ľahla som si na posteľ a posledné myšlienky prišli, že možno tá dáma sa nebála nechať podvodníka, zlodeja alebo sériového vraha vo svojej izbe lebo ona sama je jedno z týchto možností alebo všetky tri. Ale už bolo príliš neskoro nariekať. Oči sa mi zavreli bez toho aby som si to uvedomila a ja som pomaly prepadla do sladkých snov. Ráno tomu prídem na koreň....